Ako si ku mne našli cestu moje dvojičky

Cesta za mojim dvojičkovým tehotenstvom nebola dlhá. Skôr by ju vystihovali prívlastky ako tŕnistá a intenzívna. Na zážitky, pocity, uvedomenia… a také bolo aj celé tehotenstvo, pôrod a prvé týždne po ňom.

No poďme pekne poporiadku, pretože sa to celé začalo už v decembri 2017, keď som si na Silvestra urobila tehotenský test. Bol pozitívny a nebolo to žiadne prekvapenie. Len sa mi potvrdilo, že sme s mojim mužom dokonalý pár, lebo aj toto tehotenstvo sa podarilo na prvý pokus.

Prešlo pár dní a objavili sa nejaké problémy, doktorka mi povedala, že okrem bábätka je tam aj hematóm, ale že predpísaná liečba to určite napraví. Nenapravila a po 8 týždňoch bolo po všetkom.

Nasledoval prirodzený potrat, na ktorý som si počkala (článok mám rozpísaný už rok, ale akosi ho neviem zverejniť), pochovanie mini bábätka, slzy, smútok, ale aj prijatie, dôvera v život a jeho načasovanie a uvedomenie si vlastnej sily a úžasných schopností môjho tela.  S viac ako ročným odstupom to vnímam ako posilňujúcu skúsenosť.

Áno druhé dieťa chcem, už som si istá

Táto skúsenosť mi pomohla uvedomiť si, že druhé dieťa naozaj chcem. Trošku som sa bála, že by sa zamĺkle tehotenstvo mohlo zopakovať, ale nakoniec som ten strach prekonala.

A tak som začala plánovať. Tak, aby to dokonale vyšlo – s materskou dovolenkou, s prácou, s termínom pôrodu a ešte aj dovolenku som chcela stihnúť.

Všetko dokonale načasovať k mojej spokojnosti. A tehotenský test samozrejme ohlásil ďalšie tehotenstvo. Som proste bohyňa! Naivne som si myslela, že to ja všetko riadim…

Lenže tu sa začali veci kaziť ešte skôr a pár dní po pozitívnom tehotenskom teste bolo tiež po všetkom. Toto mi už zrazilo hrebienok a už to nebolo vôbec posilňujúce ako v prvom prípade, ale len bolestivé a smutné.

Na vedomý tretí pokus som už odvahu nenabrala

A keďže mi bolo povedané, že pravdepodobne mám niečo s krvou objednala som sa na dlhý kolobeh vyšetrení. Doktorka sa ma opýtala, či chcem veľmi rýchlo otehotnieť a či ma má poslať k ďalším špecialistom aj napriek tomu, že ešte nemáme žiadne výsledky lebo sa na nich čaká celý mesiac.

„Nie, nechcem….“ hovorím.

Pretože už som nechcela nič plánovať, nič urýchľovať, nič riešiť. Bolo mi síce ľúto, že druhá detská izba pravdepodobne ostane prázdna, ale aspoň si v nej môžeme urobiť krásnu pracovňu.

Zmierila som sa s tým, že nie som paňou tvorstva a až tak celkom to neovládam a povedala som Bohu, že prijmem všetko, čo ma čaká. Pritom mi ale v mojej nedokonalej ľudskej mysli napadli len tri možnosti, s ktorými som sa zmierila:

  1. Už nikdy nebudeme mať ďalšie dieťa (OK, jedno už máme, budeme sa tešiť z neho)
  2. Možno sa mi ešte niekedy podarí otehotnieť, ale znova o to bábo prídem (prežila som to dva krát, prežijem aj tretí)
  3. A možno nakoniec o rok-dva-päť predsa len budeme mať ďalšie dieťa (tak ho prijmeme, aj keď už budem „stará“)

Pomyselne som uzavrela túto kapitolu a prestala sa tým zaoberať. Zatúžila som po dovolenke, lebo nič iné nepoteší moje srdce väčšmi ako morský vánok vo vlasoch (a oželela som aj dlho očakávaný termín u doktorky kvôli výsledkom). Od nápadu do odletu prešli dva dni a my sme si dovolenku fakt užili.

 A už čakám dvojičky len o tom neviem

Na svoje 35-te narodeniny som vyprevadila muža do práce, odniesla syna do škôlky a urobila si tehotenský test. Rýchlosť a intenzita s akou sa objavila druha čiarka ma šokovala, to sa nestalo v žiadnom z predchádzajúcich 3 tehotenstiev.

Poučená minulými skúsenosťami som si ale povedala, že sa ešte neteším a rozhodne to neberiem ako hotovú vec. V tom sa ale niečo stalo, niečo, čo mi vyrazilo dych, niečo čo pre mňa znamenalo nad slnko jasnejší odkaz, že toto tehotenstvo už bude úspešné.

Aj tak som sa ale rozhodla nechať si to zatiaľ len pre seba a nepovedala som to ani môjmu mužovi. Ale začali sa diať čudné veci, teda len jedna, ale opakovala sa každý deň. Celý týždeň som videla a stretávala samé dvojičkové kočiare. Pred našimi oknami prešla žena s dvojičkovým kočiarom úplne každý deň, nikdy predtým a už ani nikdy potom som ju nevidela.

Áno, prebleslo mi hlavou, či sa mi táto situácia snaží niečo naznačiť. Ale priamu myšlienku, že by som mohla čakať dvojičky som si nechcela vôbec pripustiť. Úplne som to vytesnila a dvojičkové kočiare po týždni z môjho života zmizli.

K doktorke kvôli potvrdeniu tehotenstva som nešla ešte viac ako mesiac. Chcela som počkať až na dobu, keď sa to v prvom prípade skončilo. Vedela som, že aj keby bolo niečo opäť zlé nikto a nič to dieťa nezachráni a ani som do toho nechcela zasahovať. Chcela som to nechať na ňom.

Ten mesiac bol super. Zo znamenia, ktoré som dostala som čerpala istotu, že to bude dobré, navyše žiadne komplikácie sa neobjavili, čo ma v tom len utvrdzovalo. Na dvojičky som dávno zabudla a moje tajné tehotenstvo som si fakt užívala.

Trochu ma prekvapila príliš silná únava a vyčerpanosť, ktorá ma začala čoraz častejšie prepadať. Tak skoro a v takej intenzite som ju určite nečakala. Občas som ledva lapala po dychu.

Čakám dvojičky! Už to viem

Prišiel deň D a ja som sa vybrala k lekárke. Objednala som sa ako prvá pacientka toho dňa a dosť ma rozladilo, že ma doktorka nechala čakať 45 minút v čakárni. Čakanie u lekárov nemám rada, 15 minút zvládnem ale toto bol 3-násobok a navyše som si nevzala ani knihu na čítanie.

V tom mi napadla úplne šialená myšlienka: Čo ak je to posledných 45 minút, kedy sa teším, že čakám jedno dieťa…lebo sú tam dvojičky. Rozbúšilo sa mi srdce, myšlienku som zavrhla ako úplne absurdnú. Ale povedala som si, že sa na konci vyšetrenia pre istotu ešte opýtam, či tam predsa len nie je vidieť ešte „niečo“.

Nuž, nebolo treba sa pýtať, pretože vyšetrenie začalo slovami doktorky:

„Pane Bože žena! Vy čakáte dvojičky!“

Takmer som odpadla, z očí sa mi začali liať slzy a všetko čo sa dialo mám akoby zahalené v hmle. Tá zmes pocitov bola tak rôznorodá, že to ani neviem popísať. Pamätám si len ako doktorka povedala, že jedno z bábätiek je výrazne menšie a že to nemusí prežiť do druhého trimestra. Vtisla mi do ruky fotku z ultrazvuku so slovami „na pamiatku“ a z ambulancie som vyšla ako duch.

Ako oznámiť šokujúce správy

Srdce mi búšilo ako o život a nevedela som sa ukľudniť. Potrebovala som to niekomu povedať, ale môjmu mužovi (už aspoň o tehotenstve vedel) som toto nechcela oznámiť po telefóne.

Tak som zavolala mame. Chúďa maminka, musela som jej spôsobiť neskutočný šok. Ona totiž o mojom tehotenstve netušila. A predstavte si, že zdvihnete telefón a v ňom sa ozve: „Mami…… a plač… V hrdle sa mi urobila taká hrča, že som nedokázala nič povedať…

A v tom plači mi do ucha zneli naliehavé mamine slová „čo sa stalo???“

Telefonovali sme viac ako hodinu a väčšinu času som preplakala, ale najväčší šok bol za mnou a cítila som sa trošičku lepšie.

V ten deň som sa rozplakala asi tisíc krát, sama som to nechápala, veď to predsa nebolo až také zlé, veď je to „len“ jedno dieťa navyše. Ale kto toto nezažije asi nemá šancu pochopiť, čo sa vtedy deje.

Už som to len potrebovala oznámiť môjmu mužovi. A on aj napriek tomu, že som si nahodila nový make-up, aby som zakryla takmer celodenný plač hneď od dverí spoznal, že niečo nie je v poriadku. Bolo mu jasné, že ho čakajú zlé správy. No neboli zlé, len šokujúce.

Jasné, že ako jediné mu napadlo, že bábätku opäť nebije srdiečko a tak ma začal v tomto duchu chlácholiť. Mne sa spustil vodopád sĺz z očí a obrovská gundža v hrdle mi nedovolila povedať ani slovo. A keď som v tom plači zo seba konečne dostala, že je všetko v poriadku akurát, že sú tam deti dve môj muž sa neskutočne rozosmial. Čakala som všetko ale toto nie. A on sa len smial, objal ma a povedal, že to zvládneme.

 

A mimochodom, mohlo by vás zaujímať, čo ukázali výsledky mojich vyšetrení… lebo je to fakt zaujímavé…

Krv som mala úplne v poriadku a takmer všetky hodnoty ukážkové. Až na jednu, ktorá poukazovala na autoimunitný problém.

Moja imunita totiž likviduje moje vajíčka, takže bez liečby nemôžem otehotnieť… a to mi bolo oznámené, keď vo mne už bili ďalšie dve srdiečka :)

Medicína občas vysvetlenia proste nemá.

 

Lucia Koukolová

Ukazujem ľudom cestu k modernému EKO životnému štýlu, ktorý je jednoduchý a príjemný a vďaka ktorému si budete aj vy užívať pevnejšie zdravie, plnšiu peňaženku a skvelý pocit, že robíte veľké veci pre našu krásnu planétu.

Napísala som pre vás dva e-Booky na eko tému - 5+1 krokov k EKO životnému štýlu a Zero waste, v ktorých nájdete jednoduché tipy nielen pre začiatočníkov.

A keďže cestovanie považujem za tú najlepšiu vec, ktorá sa dá kúpiť za peniaze, jeden cestovateľský príbeh som spísala do e-Booku s názvom Poďte so mnou do Dubaja.

Eko aj travel články sa striedajú na mojom blogu Lovely Planet a inšpiráciu z nich môžete načerpať aj vy.

Pripojte sa k eko nadšencom aj na Facebooku a dajte like facebook stránke Lovely Planet.

Viac o mne si môžete prečítať tu>>>

Komentáre

  • eBook 5+1 krokov k EKO životnému štýlu

  • sidebar_2

  • Pridajte sa na Facebooku

  • Sledujte na INSTAGRAME

  • Rubriky

  • Najnovšie články