Krátky tretí trimester alebo keď tehotenstvo trvá len 7 mesiacov

Tehotenstvo trvá 9 mesiacov, teda 40 týždňov, to všetci vieme. No už od začiatku som vedela, že to moje bude trvať o niečo kratšie. Bola to prvá vec, ktorú mi doktorka po odhalení dvojičiek v mojom bruchu povedala.

„Dvojičky sa vždy rodia skôr.“ A aj keby sa náhodou nevypýtali na svet skôr samé, lekári tehotenstvo ukončia v 36 alebo 37 týždni.

Takže s vypočítaným termínom pôrodu 24.máj 2019 som sa rozlúčila. Ale vysnívala som si na pôrod 1.MÁJ.

To, že porodím už 1.APRÍLA som vôbec nečakala. Pripadalo mi to ako zlý žart.

***

A to aj napriek tomu, že predčasný pôrod mi reálne a objektívne hrozil. Keď ma sledujete na Instagrame asi vám neuniklo, že v druhej polovici tehotenstva mi doktorka naordinovala kľudový režim, čo znamená ležať, ležať a ležať.

Dôvodom bol skracujúci sa krček maternice, čo v kombinácii s ťažkým dvojičkovým bruchom môže skončiť predčasným pôrodom.

Ležiacu diagnózu som vyfasovala hneď na začiatku roka, ale priznám sa, že som to prvý mesiac trošku flákala. Ležala som, ale až po tom, čo som si doma urobila všetko, čo som si na daný deň naplánovala. S tým krčkom to v januári nebolo zďaleka také akútne. To ležanie malo skôr preventívny charakter.

Vo februári sa mi krček zase o čosi viac skrátil, čo som už nebrala na ľahkú váhu. A február som odležala úplne celý, z toho niekoľko dní aj v nemocnici.

V marci som sa z polohy ležmo naozaj nepohla bez dôvodu. Po ležiačky som jedla aj polievku. Dodržiavala som všetko, čo lekári nariadili a krček sa pekne držal. Jeho dĺžka sa stále sa pohybovala okolo 2cm ± nejaké milimetre, čo je relatívne fajn (normálna dĺžka sú cca 4cm).

No ležanie mi už poriadne liezlo na mozog. To si vie predstaviť asi len ten, kto bol nútený dlhodobo ležať. A pozor, je veľký rozdiel ležať lebo ste chorý a niečo vás bolí a ležať, keď sa cítite 100% v poriadku, máte kopec energie a túžbu užívať si krásne, voľné tehotenské dni.

Nuž ale pre svoje deti urobím všetko a aj keď ma občas z toho ležania chytala depka rozhodla som sa vydržať.

Počítala som dni…

Aplikáciu „Kalendár“ som na mobile otvárala častejšie ako Instagram.

Najdlhšie dni boli tie na konci mesiaca. Nemohla som sa dočkať, kedy sa prehupnem do toho ďalšieho. To som počítala doslova hodiny. A tak to bolo aj 31.marca.

„Zajtra je apríl. Už nech sme tam. Potom sú predo mnou už len 4  týždne a v máji môžem porodiť bez obáv kedykoľvek. Len nech sa niečo nestane do polnoci.“

A stalo sa…

Po kompletne celom, dlhom, odležanom dni mi pred siedmou večer odtiekla plodová voda.

Doslova sa zo mňa liala. Vedela som, že je zle. Srdce sa mi rozbúšilo ako o závod, zachvátil ma strach a panika. Veď som len v 32+2tt!

Schmatli sme napoly zabalenú tašku a utekali do nemocnice. Okrem dvoch lekárok ma vyšetril aj primár a verdikt znel jasne:

„Cisársky rez kvôli priečnej polohe detí. Keďže krček drží a pôrod sa nerozbehol počkáme 1 alebo max 2 dni. Uvidíme aká bude noc a ráno o 10:00 sa rozhodne.“

Celú noc som strávila pri sestričkách vedľa pôrodnej sály, aby ma mali pod dohľadom. Celú noc mi do žili liali magnézium a niečo na zastavenie pôrodu. Búšilo mi z toho srdce ako šialené a zlieval ma pot.

Celú noc som prosila Boha aj celý vesmír, aby nám trom pomohli. Vedela, čo všetko môže hroziť mojim deťom, keď sa narodia tak skoro a zároveň som utešovala samú seba, že z najhoršieho sme vonku. Počas tehotenstva som si každý týždeň čítala nielen to, čo sa deje v bruchu a ako sa deti vyvíjajú ale aj čo všetko im hrozí, ak by sa narodili. Vedela som, že v 32 týždni sa ukončuje vývoj očnej sietnice a ďalšie týždne sú viac-menej len o dozrievaní pľúc a priberaní na váhe.

Moje deti dostali tri dávky kortikoidov na dozretie pľúc v tú noc pred pôrodom a jednu kúru absolvovali ešte počas môjho pobytu v nemocnici. S dýchaním by problém byť nemal a ostatné by malo byť všetko vyvinuté.

Utešovala som sa, že to budú úplne normálne deti len trošku menšie, lenže jeden nikdy nevie…

Celú noc som prebdela v obavách, čo bude a sledovala som správanie môjho tela lebo občas sa objavili aj náznaky kontrakcíí, čo ma dosť strašilo. Priala som si vydržať aspoň do ďalšieho dňa a to nielen kvôli tomu, že práve začal 1. apríl…

Ráno ma poslali na ultrazvuk, kde som vychytila pána doktora, ktorý nebol nadšený, že som prišla a vôbec sa tým netajil. Čakal totiž nejakú svoju pacientku a oni mu poslali mňa a gemini, takže dvojitá robota. Vlastne štvoritá lebo keď premeral obe bábätka zistil, že niečo v systéme neprestavil a obom nameral rovnaké hodnoty. Musel to celé urobiť ešte raz, čo ho naštvalo a sondou mi tak silno tlačil na brucho až som mala pocit, že vidno obrysy detí cez pokožku.

Po ultrazvuku nasledoval monitor. Sestričke sa nedarilo nájsť druhé srdiečko, takže tlačenie sondou na moje brucho pokračovalo ešte hodnú chvíľu. Keď ho konečne našla stlačila mi pás tak silno, že zo mňa vyšli aj posledné zvyšky plodovej vody. Bola som s nervami v koncoch. A v tom to začalo.

Kontrakcie! Keď som zacítila prvú ešte som si nahovárala, že to nič nebude. Ale o dve minúty prišla ďalšia a potom ďalšia… Pravidelné ako hodinky a silné ako šľak! Na zázname z monitora vykreslili vysokánske kopce. Už som nemohla nikoho oklamať, ani seba. Bolo to tu a bolo to evidentné.

Po 20 minútach ma prišla vyšetriť doktorka, ktorá sa o mňa starala počas tehotenstva. Som jej nesmierne vďačná, že prišla aj napriek iným povinnostiam, pretože do jej rúk som sa odovzdala s dôverou aj napriek napätej situácii. A na jej výraz tváre nikdy nezabudnem, lebo za tých 20 minút som sa otvorila na 5 prstov!

Potom to už išlo veľmi rýchlo. Už sa na nič nečakalo. Bolo pár minút pred desiatou hodinou a o 10:05 bolo po všetkom.  Brali ma na sálu, spinálka a rezali keď som ešte hýbala prstami na nohách.

Cisársky rez je prazvláštna skúsenosť.

Oproti prirodzenému pôrodu je to veľmi rýchle, pri plnom vedomí a akési chladné.  Vnímala a cítila som všetko, čo sa dialo, len to nebolelo.

Pre lekárov je to rutinná záležitosť, bavili sa medzi sebou o víkende akoby sa nič nestalo. A mne sa v tej chvíli menil život – možno zásadným spôsobom, lebo nedonosené deti môžu mať celoživotné problémy.

Jasné, že sa nekonal žiadny bonding, skin to skin ani prvé dojčenie. Svoje deti som videla na päť sekúnd, keď ich doktorka podávala do rúk ďalšej doktorke.

Ale na tie sekundy nikdy nezabudnem. Detičky sa mi zdali neskutočne krásne a vyzerali byť aj dosť veľké.

Miuška dokonca povedala svoje meno. No dobre, bolo to len také zamňaučanie, ale pre mňa to bol jednoznačný dôkaz, že sa chce volať Mia.

A Maxíček, ten spal, ten vôbec netušil, že sa narodil.

Deti boli vonku, mne zašívali brucho a prišiel šok. Doktorka z novorodeneckého mi prišla povedať miery detí.

Dievča má 1760g a 42 cm.

„Čože? Veď takto veľká (malá) bola pred 2 týždňami, teraz mala mať určite cez dve kilá!

Bože dobrý a čo bude s Maxíkom? Veď on bol stále menší…“

A v tom počujem, že chlapec má 2000g a 44cm.

Ako je toto možné? Sedem mesiacov je vždy väčšia a teraz ju brat prerastie… prečo prestala rásť? To preto jej odtiekla voda?

Čo sa vlastne stalo? A prečo? Prečo…. milión otázok, na ktoré nikto nepozná odpoveď.

O ďalších 20 minút som už ležala sama na izbe. S prázdnym bruchom, hlavou plnou otázok a bez detí.

Večer ku mne prišla pani primárka z novorodeneckej JIS-ky so slovami:

„Deti sa majú dobre. Nemali žiadne väčšie problémy. Vedeli samé dýchať, nemuseli sme ich ani intubovať. Dievčatku sme ale dali malú pomoc pre dýchanie (tzv. C-PAP) hneď po narodení a chlapčekovi až teraz večer, aby sa nevyčerpával.

Sú na tom dobre, zatiaľ sa neukázalo nič problematické, ale uvidíme…

U nás sa žije zo dňa na deň…„

A vtisla mi do ruky ich fotky – v inkubátoroch.

Dostať do ruky namiesto detí len ich fotky, navyše ako ležia v inkubátore s hadičkami nie je nič moc, no v tom momente to boli tie najkrajšie fotky na svete a zízala som na nich ako na svätý obrázok.

Nevedela som sa dočkať ďalšieho dňa, keď ich už uvidím na vlastné oči. Ráno som cez všetku bolesť z postele vstala už o piatej a skúšala som chodiť, aby som poobede mohla ísť pozrieť deti na vedľajšie oddelenie.

Keď sme sa s mojim mužom dostavili na novoredeneckú JIS-ku bola som vo vytržení. Keďže aj my sme boli pre naše deti hrozbou, museli sme si najprv si dôkladne umyť a vydezinfikovať ruky, obliecť sterilný plášť a sestrička nás vzala k inkubátorom. Bolo to hrozné aj krásne zároveň.

Hrozné tým samotným miestom, na ktorom sa moje detičky ocitli – inkubátory, hadičky, prístroje…  samé, bez mamy aj jeden bez druhého.

Ale bolo to aj neopisateľné šťastie, že ich môžem vidieť a že sú živé… Na perách som mala úsmev a v srdci radosť. To, že sa vlastne všetko odohralo zle, mi vtedy akosi vôbec nedochádzalo. Láska k tým dvom malým bytostiam v inkubátoroch všetko prehlušila a po strachu neostala ani stopa. Ten prišiel až za dverami JIS-ky a sprevádzal ma niekoľko ďalších týždňov.

Max a Mia 6 dní po narodení.

Ti moji anjelici boli nádherní. Malinkí, krehunkí, spinkali v teplúčku inkubátora, ktorý im mal nahradiť maternicu. V ručičke mali kanylu a tiekla im infúzia, pod noštekom už len tenkú hadičku s kyslíkom lebo podporu dýchania už nepotrebovali.

Zdali sa mi úplne v pohode, dokonca nevyzerali byť ani až taký chudí ako som sa obávala. O tom aké sú vlastne predčasne narodené deti a ako to funguje na takomto oddelení sa dočítate už čoskoro v článku, ktorý pripravujem.