Prečo som sa rozhodla vytvoriť výzvu #Odmietni igelitku

Na nákup si noste vlastné tašky…

Znie to už ako klišé… Občas mám pocit, že už o tom nenapíšem ani riadok a nedám ani jeden post na facebook, či instagram. Lebo veď to všetci vedia a nebudem to predsa toľko opakovať.

A potom prídem do obchodu a vidím to zas a znova.

Sused vybehol do obchodu po mlieko a maslo v rozťahanom domácom tričku. Pani s kočiarom, ktorú poznám z detského ihriska sa cestou domov zastavila na menší nákup. Dokonca som minule pri pokladni natrafila na babičku, ktorá kupovala vifon polievky (!!!)

Čo tých troch spája? Igelitka! A nielen ich, lebo na základe štatistík spotreby igelitových tašiek si celkom ľahko urobíte predstavu o počte ľudí, ktorých spája.

466 vs 4

To je počet igelitiek, ktoré spotrebuje priemerne každý Slovák za jeden rok versus počet igelitiek, ktoré spotrebuje priemerný obyvateľ Dánska. Priepastný rozdiel, však.

Ale poďme späť na Slovensko. Ja úplne chápem, že v prípade neplánovaného nákupu naozaj nemáte poruke vlastnú tašku (aj keď mať vždy jednu v kabelke nie je žiadna veda), ale ruku na srdce, koľko krát je to naozaj neplánovaný nákup?

Nepovedali ste si náhodou už ráno pri pohľade do chladničky, že z práce zájdete do obchodu?

Ale nech… Tvárme sa, že ste naozaj nevedeli, že pôjdete nakupovať.

Ale čo ten sused vo vyťahanom tričku? Veď vybehol z domu len kvôli tomu. To je také ťažké zobrať do ruky aj tašku? Veď si do nej môže tú peňaženku strčiť aj s kľúčmi, aspoň mu pri pokladni nespadnú.

A mamička s kočiarom? Tri rožky a dva jogurty? Pod kočiarom je úložný priestor aj na melón, tak prečo kupovať igelitku?

A babička s vifonkami? Tá totálne zbúrala moje ideály o staršej generácii. Veď práve oni boli zvyknutí na sieťky, či nákupné tašky a aj na poctivý domáci vývar. Kam sa podeli tie dobré zvyky?

Možno si hovoríte, že by som sa mala tešiť. Lebo pri každom nákupe si môžem potvrdiť aká som „dobrá“. Moje eko ego môže rásť do výšin, lebo ľudia okolo mňa sú samí eko hriešnici. Ale neteší ma to. Naopak, mám pocit zlyhania, že sa mi nedarí „dostať to do sveta“.

Veď je to len pár centov

Musím sa vám s niečím priznať. Aj napriek tomu, že ma táto situácia, mierne povedané štve, nebuzerujem ľudí v obchodoch. Nevyžiadané rady nemá nikto rád, veď to poznáte. No nedávno som dostala príležitosť.

Stála som pri pokladniach, keď ma odzadu oslovila pani z vedľajšieho radu s prosbou, aby som jej podala igelitku, lebo pri ich pokladni už nie sú.

JA?!

Zo všetkých ľudí, ktorí tam stoja si vyberie práve mňa??? To snáď nemôže byť pravda!

Nuž, vesmír nás skúša, či si stojíme za svojim, napadlo mi ako prvé, a takmer som zamrzla v rozpakoch. Slušnosť  predsa káže podať panej igelitku s obligátnou frázičkou „nech sa páči“. Moja EKO duša kričí NIEEEE. Ale, keď jej ju nepodám ja, urobí to niekto iný.

Pýtam sa jej prečo nemá vlastnú tašku. Odpoveď už poznáte…. „veď je to len pár centov, to ma nezabije“.

Vás nie, ale nemálo zvierat už zaplatilo životom…..

ALE…

Veď tu vôbec nejde o tých pár centov!

Ide o tú prekliatu igelitku, ktorá sa roztrúsi na milión kúskov a zamorí naše životné prostredie. Ide o to, že je to plast. Ide o to, že je to zbytočný odpad. Ide o to, že škodíme v konečnom dôsledku sami sebe.

Aby som ale neostala len pri šomraní, sťažovaní sa a obviňovaní rozhodla som sa podniknúť konkrétne kroky.

Vytvorila som EKO VÝZVU s názvom #ODMIETNI IGELITKU. Zapojiť sa môže každý.

Pozývam a vyzývam vás. Urobme spolu náš svet krajší, čistejší a lepší.

Viac o výzve #ODMIETNI IGELITKU sa dočítate tu >>>

Páči sa vám tento nápad? Zaujala vás táto výzva?

Skvelé!

Pošlite to ďalej do sveta. Dajte LIKE a ZDIEĽAJTE.