Čo ukazujeme svojim deťom?

S dieťaťom sa má chodiť von každý deň, určite ste to už počuli. Musím dodať, že ináč sa to v podstate ani nedá… byť celý deň sama doma s malým dieťaťom môže mať ľahko „ponorkový“ efekt. Vedela by som vám o tom rozprávať, moje dieťa sa totiž narodilo v zime a brodiť sa snehom s takým malým, krehkým novorodeniatkom nie je najvhodnejšie…

Našťastie jar je v plnom prúde, dokonca leto už klope na dvere a my si konečne užívame každodennú prechádzku. Navyše máme to šťastie, že bývame neďaleko malého lesíka. Nie je to síce skutočný les, len taký malý zelený ostrov plný stromov takmer uprostred mesta.

Nič to ale nemení na tom, že keď tam vkročíte máte pocit, že ste vkročili do iného sveta. Žiadny hluk áut, len spev vtáčikov, príjemný chládok  a vôňa čerstvého vzduchu. Tie prechádzky naozaj milujem, nabijem si baterky pozitívnou energiou, ktorá ma robí šťastnou… a šťastná matka = šťastné dieťa.

Môj malý princ síce často v kočiari nevydrží celý čas a prechádzku musíme dokončovať v nosiči, ale o to viac si to užíva. Pozeráme sa na stromy, listy, trávu a kvety. To dieťa všetko doslova hltá pohľadom, je úchvatné pozorovať ako päť mesiacov starý človiečik vníma všetko okolo seba. A všetko je pre neho nové, zaujímavé, ukladá si to do pamäti a tvorí si predstavu o svete.

Pred pár dňami sa ale stalo niečo, čo ma prinútilo zamyslieť sa

Zamyslieť sa nad tým, čo ukazujeme našim deťom a akú predstavu o svete si na základe toho vytvárajú.

Namiesto prechádzky v lese sa jedného dňa vyberáme na nákup do nákupného centra, holt nie len z lásky je človek živý. Cesta prebieha podľa plánu, dieťa si spokojne kopká nožičkami v kočiari a rozhliada sa po okolí. Vidí to, čo na každej prechádzke, modré nebo, sem tam biely mráčik a listy stromov.

Všetko sa zmení keď vojdeme do nákupného centra! Vidím to zdesenie v jeho nevinných očkách. Hľadí na strop a očičká mu behajú v snahe nájsť známy záchytný bod. Spokojný výraz tváričky sa v sekunde mení… „skladá pirožky“ a slzičky sú už na krajíčku. Môj upokojujúci hlas ani dotyky nezaberú a prepukne hlasný plač! Nedá sa nič robiť, očividne sa bojí! Nakupovať musím s dieťaťom v náručí…

Nedá mi to! Premýšľam nad tým, prečo sa zo sekundy na sekundu zmenil zo spokojného dieťatka na vystrašené. Dvíham hlavu, aby som videla to, čo vidí on a mohla sa vžiť do jeho vnímania. A vtedy mi to došlo! Z krásneho výhľadu, ktorý mal vonku zrazu videl čudný členitý strop s rôznymi rúrami, sivý a škaredý…

Myslela som na to celý deň. A donútilo ma to napísať aj tento článok.

Aký svet teda ukazujeme svojim deťom? Ten komerčný, plný obchodov, umelého osvetlenia a klimatizácií? Alebo ten krásny, živý, voňavý svet našej prírody?

Nechápte ma zle, ja viem, že aj ten komerčný svet je pre život a uplatnenie sa dôležitý, ba priam nevyhnutný. Koniec koncov aj my žijeme v meste a nechystáme sa odísť na lazy. Dokonca chodíme aj do „civilizácie“ :D Ale je dobré zamyslieť sa nad tým aký svet ukazujeme našim deťom.

Ukážme im preto aj krásy prírody, aby si k nej mohli vytvoriť vzťah a aby ju chránili a milovali aj keď vyrastú.

PS: Na mojich prechádzkach v lesíku bežne stretávam bežcov, cyklistov a psíčkarov, no mamičku s kočiarom som stretla len jednu, kým v nákupných centrách sú ich desiatky…