Ako sme zvládli 4 týždne v nemocnici po narodení dvojičiek

Po narodení mojich dvojičiek sme v nemocnici strávili presne 4 týždne. Javí sa to ako veľmi dlhý čas, no v skutočnosti ubehol veľmi rýchlo. Pamätám sa ako ma rodina a známi utešovali, že sa odtiaľ onedlho dostanem, celú túto skúsenosť zamknem do hlbín pamäte a viac si to nebudem pripomínať.

Dopadlo to presne opačne a ja sa na to miesto v myšlienkach vraciam veľmi často. Chodím si tam po pokoru, vo chvíľach,  keď prepadám pocitu, že mi život dáva málo.

Predčasný pôrod nám veľa vzal. Nekonal sa žiadny bonding, žiadne túlenie sa s mamou v posteli a ani kojenie. Namiesto toho inkubátor, odlúčenie a fľaša.

No prekvapilo mi to aj veľa dalo. Nemocnica je totiž taký „očistec“ ako to nazvala jedna moja instagramová priateľka. Byť v nemocnici je ako byť v inom svete… ľudské trápenie, utrpenie, bieda života… už proste nemôžete byť ako predtým.

Vidieť život v jeho najkrehkejšej podobe je oči a srdce otvárajúca skúsenosť. Všetko čím sme si prešli bolo v istom zmysle obohacujúce. A tá láska znásobenú strachom o životy tých dvoch bytostí je nekonečná, rovnako ako odhodlanie a odvaha bojovať.

A ešte vám chcem v úvode povedať, že nie som žiadna hrdinka. Iné dievčatá na oddelení strávili 11 či 15 týždňov. Oproti nim sme boli veľmi rýchlo doma a nemuseli sme čeliť žiadnym vážnym problémom.

I. týždeň

Moje deti sa narodili 7,5 týždňa pred vypočítaným termínom, po predčasnom pôrode (o ktorom si môžete prečítať tu >>>) sa moje detičky ocitli v inkubátoroch na novorodeneckej JIS-ke.

Narodili sa ráno a okrem pár sekúnd na operačnej sále som ich v ten deň už nevidela. Večer mi p. primárka doniesla ich fotky a ja som z nich nevedela odlepiť oči. Povedala mi, že sa majú dobre, vedia dýchať samé, no dali im aj malú podporu dýchania (tzv. CPAP), aby sa nevyčerpávali. Na to, že sa narodili v 32tt a ešte k tomu boli v bruchu dvaja sú krásne veľkí a zatiaľ je všetko v poriadku.

Prvú fotku mojim deťom urobil nemocničný personál.

 

Na druhý deň som sa nevedela dočkať návštevných hodín, aby som tých mojich anjelikov konečne videla.

A bolo to hrozné aj krásne zároveň.

Hrozné tým samotným miestom, na ktorom sa moje detičky ocitli – inkubátory, hadičky, prístroje…  samé, bez mamy aj jeden bez druhého.

Ale bolo to aj neopisateľné šťastie, že ich môžem vidieť a že sú živé. Na perách som mala úsmev a v srdci radosť. To, že sa vlastne všetko odohralo zle, mi vtedy akosi vôbec nedochádzalo. Láska k tým dvom malým bytostiam v inkubátoroch v tej chvíli všetko prehlušila a po strachu neostala ani stopa.

Tí moji anjelici boli nádherní. Malinkí, krehunkí, iba v plienke, čiapke a ponožkách. Spinkali v teplúčku inkubátora, ktorý im mal nahradiť maternicu. V ručičke mali kanylu a tiekla im infúzia, pod noštekom už len tenkú hadičku s kyslíkom lebo podporu dýchania už nepotrebovali.

Zdali sa mi úplne v pohode, dokonca nevyzerali byť ani až takí malí a chudí ako som sa obávala. Také boli moje prvé dojmy a potom sa už začal kolotoč fungovania na tomto oddelení.

Mia a Max 6 dní po narodení – obaja schudli takmer 200g.

 

 

Ja som prvý týždeň ležala v klasickej nemocničnej izbe na gynekologicko-pôrodnickom oddelení a na deti som sa mohla ísť pozrieť len jeden krát do dňa v rámci návštevných hodín.

Na tretí deň za mnou prišla vrchná sestra z JIS-ky, vzala ma do odsávarne materského mlieka,  všetko mi ukázala a vysvetlila a ja som sa tam začala cítiť aspoň trošku užitočne lebo som mojim deťom dávala pravidelne materské mliečko.

Vzala ma tiež za Miuškou, ktorú mi dala klokankovať (priložiť na hruď). Bol to prvý ozajstný kontakt s mojim dieťaťom. A bol to neuveriteľne krásny pocit aj napriek tomu, že to jej telíčko bolo malinké, ľahunké a krehké – najmenšia bytosť akú som kedy držala v náručí.

Počas prvého týždňa som si prešla asi všetkými pocitmi a emóciami aké existujú, od strachu až po nekonečné šťastie.

V hlave mi lietalo tisíce nezodpovedaných a ani nezodpovedateľných otázok, no rozhodla som sa veriť, že život vie čo robí, nehľadať vinníka a prijať všetko čo mi priniesol.

Po fyzickej stránke to bol tiež náročný týždeň, aj keď po sekcii som sa zotavila veľmi rýchlo, no nevyhla som sa post-punkčným bolestiam hlavy a krčnej chrbtice, ktoré boli ozaj neznesiteľné.

Bol to týždeň prvých vyšetrení a ja som bola nesmierne šťastná, že všetky dopadli dobre a moje detičky boli zdravé a kompletne vyvinuté, len maličké.

II. týždeň

Po 7 dňoch ma prepustili z gynekologicko-pôrodnického oddelenia a mala som na výber 4 možnosti.

1) Nechať sa prijať na oddelenie k mojim deťom ako ich sprievod 24/7 a každé tri hodiny pre nich odsávať mlieko.

2) Dochádzať na oddelenie na tzv. denný rooming, tj. ráno by som prišla, odsávala by som si mlieko podľa harmonogramu, pozrela by som deti a poobede/večer by som šla domov.

3) Chodila by som z domu len odsávať mlieko – koľko krát by som chcela.

4) Nechodila by som vôbec, resp. len pozrieť na deti, keď by som chcela.

Ja som si vybrala možnosť č.2 lebo kým boli deti na JIS-ke prišlo mi zbytočné tráviť tam 24 hodín, keď s deťmi denne strávim nanajvýš 15 minút a doma mám dieťa, ktoré potrebuje mamu a muža, na ktorého padla ťarcha všetkých povinností.

Prišla som teda domov – sama. A poviem vám, že vrátiť sa domov z pôrodnice bez detí je jeden z najhorších pocitov na svete, aj keď u mňa bol značne uľahčený vedomím, že skôr, či neskôr si tie deti domov prinesiem.

Výhľad zo 16 poschodia mi pomáhal udržiavať si nadhľad.

 

Hneď ako som nastúpila na denný rooming prepustili Maxíka z JIS-ky na vedľajšie Nedonosenecké oddelenie. Čo bola skvelá správa lebo to znamenalo, že je na tom naozaj dobre. A navyše išiel rovno do postieľky, čo je veľký pokrok, keď dieťa už nepotrebuje inkubátor.

Na tomto oddelení  bola možnosť kontaktu s dieťaťom oveľa väčšia. V podstate tam začína seriózna makačka lebo po odsatí mlieka, čo sa robí 7-krát za deň sa ide ku deťom. Treba ich prebaliť, obriadiť, nakŕmiť a uložiť spať.

V mojom dvojičkovom prípade to občas makačka fakt bola. Sú tam síce sestričky, ktoré sa o deti starajú, ale keď je tam matka prenechajú povinnosti jej. Čo je fajn lebo som sa o nich mohla starať a pod dohľadom sa oťukať v úlohe dvoj-mamy predčasne narodených mini detí.

Je to prínosné nielen pre prvorodičky lebo s takými malými deťmi je to proste trošku strach manipulovať, aj keď ste už skúsenou mamou.

Nuž ale, keďže bol Max už pri mne potiahla som denný rooming ešte jeden deň a prišla som na príjem, čiže 24 hodinový pobyt. Bolo to práve včas, keďže v ten deň preložili z JIS-ky aj Miu.

Bolo to nesmierne šťastie, také potvrdenie toho, čo mi lekári celý čas hovorili „že moje dvojičky sú na tom veľmi dobre“.

Keď na takomto oddelení máte dieťa strach tam proste stále je a človek dúfa, že nič z tých nástrah, ktoré na predčasne narodené deti číhajú sa nestane.

Keď tam máte deti rovno dve je to až neuveriteľné, že obom sa podarilo vyviaznuť bez následkov. Je to zázrak, za ktorý budem do smrti vďačná.

Keď som už mala obe deti preč z JIS-ky vedela som, že je dobre, že už je to len otázka času, kedy pôjdeme domov a v tom to prišlo…

Maxíkovi našli v nose MRSU – multi rezistentný zlatý stafylokok – ten nemocničný, na ktorého nezaberajú žiadne antibiotiká.  Lekári tvrdili, že to pre neho nie je nebezpečné, že on je už za vodou lebo je veľký (váhovo) a nemá žiadne vstupy do tela (rozumej kanyly, či jazvy po operáciách). Ale viete si predstaviť ten strach a sklamanie. Tak sme sa z toho pekne vylízali a teraz to pokazí nejaká hlúpa baktéria… Samozrejme, že som neodolala nutkaniu googliť  a uvrhla som samu seba do totálneho zúfalstva, lebo tá MRSA mu mohla spôsobiť naozaj nepekné veci.

Pre Maxa to znamenalo izolačný box, návrat do inkubátora a 6 dní dekolonizácie, tj. kúpanie v nejakom špeciálnom roztoku, aby sa MRSA nerozšírila. Pre mňa to znamenalo zákaz manipulácie s ním. Mala som dovolené dotknúť sa ho raz za deň v rukavici. Túto lukratívnu možnosť som sa rozhodla nevyužiť. Bála som sa možného prenosu na Miu a z eko hľadiska mi tá gumená rukavica nestála za 5-sekundové použitie.

Spočiatku som bola šokovaná, že do izolačného boxu rovno presunuli aj zdravú Miu. No po čase som pochopila, že mňa ako matku predsa nemôžu nechať pobehovať medzi jednotlivými boxami a riskovať zavlečenie baktérie na iné, zdravé deti. A neskôr som pochopila aj slová lekárov o tom, že to určite bude mať aj Mia.

Max na Nedonoseneckom oddelení putoval kvôli MRSE naspäť do inkubátora. Miu na toto oddelenie presunuli ešte v inkubátore lebo bola váhovo stále dosť malá.

 

Po 6 dňoch sa ukázalo, že lekári naozaj neklamali a Maxíkovi to nijako neublížilo. Bol zdravý, išiel naspäť do postieľky a mne bolo ľúto len to, že sme stratili 6 dní, počas ktorých sme sa mohli učiť kojiť.

Ale aspoň som mala čas venovať sa Miuške, ktorá horlivo bojovala s pitím z fľaše. Dokázala vypiť tak 10-20ml a zvyšok som ju kŕmila cez sondu. Naordinovali jej preto tzv. orofaciálnu stimuláciu, ktorá jej naozaj pomohla a čoskoro sa jej schopnosť sať, prehĺtať a dýchať výrazne zlepšila.

Maxík už dokázal vypiť celú svoju dávku z fľaše ale nočné kŕmenie ešte tiež absolvoval cez sondu.

 

III. týždeň

Obe detičky už boli v postieľkach lebo inkubátor viac nepotrebovali, pravidelne som sa o nich starala, rástli a priberali. Učili sme sa kojiť, dávky sme dopíjali z fľaše a sondy na papanie už nepotrebovali.  Ja som dokonale nabehla na systém fungovania a dni išli neskutočne rýchlo.

Max v postieľke, vľavo ešte so sondou na kŕmenie a vpravo už bez nej.

Každý deň vizity, každý deň niektoré z kontrolných odborných vyšetrení – ultrazvuk mozgu a bruška, kontrola očí a sluchu, odbery krvi, neurológia a rehabilitácia.

Mia vľavo ešte so sondou na kŕmenie, vpravo na 17-ty deň už bez nej.

 

Bola som veľmi sklamaná, keď mi lekárka povedala, že Miuška musí cvičiť lebo má slabšie svaly. Bála som sa, že to bude niečo horšie ako „len slabé svaly“.  Rehabilitačná sestra mi ukázala cvik, ktorý spočíval v stláčaní reflexného bodu na hrudníku a mne pribudla ďalšia povinnosť – cvičenie 3x denne.

Tu sa mi však žiada povedať, že už z cvičenia sklamaná nie som. Práve naopak, som nadšená a ľutujem, že som necvičila od začiatku aj s Maxom. Miuška čoskoro Maxíka predbehla a to aj napriek tomu, že on bol od narodenia nevídane silný a pohyblivý.

* Aj po prepustení z nemocnice sme boli sledovaní na oddelení Rehabilitácie a mali sme naordinované cvičenie s oboma. S Miou som cvičila do 9 mesiacov a s Maxom do 11 – kým sa nenaučili štvornožkovať.

 

IV. týždeň

Fungovali sme ako hodinky a všetko išlo ako po masle. Zo starostlivosti o dve deti sa mi pomaly stávala rutina a na chodbách sa začalo skloňovať naše prepustenie domov.

Na to, aby sme mohli byť prepustení sme museli splniť všetky nasledujúce podmienky:

  • deti  museli vážiť viac ako 2000g
  • museli mať ukončených 36 týždňov
  • a museli vedieť papať bez sondy

V podstate sme už čakali len na ukončenie 36 týždňa lebo ostatné sme splnili a v tom to prišlo po druhý krát! Tentoraz našli MRSU v nose Miuške! Zase sklamanie! Prečo sa pred koncom toto muselo stať. Vedela som síce, že ani jej to pravdepodobne neublíži a vykorčuľuje z toho rovnako ľahko ako Max, ale bola to zbytočná komplikácia navyše. Museli sme podstúpiť ďalších 6 dní dekolonizácie a v posledný deň sme šli domov.

Takže bol koniec, dočkali sme sa. Neskutočne som sa tešila, ale zároveň aj trošku bála. Predsa len tam sme boli pod dohľadom a keby sa čokoľvek stalo sestričky okamžite urobia všetko potrebné. Doma som odkázaná sama na seba…

Max a Mia konečne doma – po 29 dňoch od narodenia.

Ako by si pomohla ženám, ktoré tiež postretne predčasný pôrod?

Tak takúto otázku som dostala a bola pre mňa impulzom, aby som do článku pridala aj nasledujúce odstavce. Bola by som rada, ak by tento článok niekomu aj pomohol a nebol len svedectvom o tom ako sme sa mali my traja v nemocnici.

Nikomu síce neprajem, aby sa tam ocitol, ale štatistiky hovoria, že každé  11 dieťa sa narodí predčasne… Detičiek tam bolo naozaj veľa a každý deň pribúdali ďalšie…

Keďže som túto skúsenosť prežila na vlastnej koži a našla som v nej veľa poučení, myslím, že je mojou povinnosťou posunúť ich ďalej, aby z toho mali úžitok aj ostatní. V nasledujúcich odstavcoch preto nájdete moje rady, či odporúčania.

Poznámka: Píšem výhradne o novorodeneckej JIS-ke a Nedonoseneckom oddelení v Novej nemocnici v Košiciach.

Dlho som zvažovala, či to mám alebo nemám napísať… Pretože doteraz som na podobné oddelenia čítala len slová chvály.

Faktom je, že aj ja si nesmierne vážim prácu celého oddelenia. O ich odbornosti nemôže byť pochýb a patrí im vďaka za záchranu detských životov. Nasadenie a úsilie venované záchrane predčasne narodených detí si nedovolím spochybňovať, no ľudská stránka veci hlavne smerom k matkám trochu zaostáva.

Viem, že matky vtedy z istého hľadiska nie sú podstatné. No je to pre nás nesmierne náročná situácia.

Keď si na to teraz tak spomínam mám pocit, že by sa na začiatku hodilo komplexne informovať mamičky o tom, čo sa to deje a ako to tam vlastne funguje. Personálu je všetko jasné, chodí tam do práce deň, čo deň celé roky. Ale my mamy sa tam ocitneme náhodou, nečakane, sme ustráchané, zaskočené, ubolené a nešťastné, uviesť nás do obrazu by bol dobrý nápad.

Najviac ma bolelo, keď mi nebolo umožnené pozrieť sa na vlastné deti v inkubátoroch na JIS-ke.  Pretože na tomto oddelení je možné vidieť dieťa len počas návštevných hodín. Ale platia rozdielne návštevné hodiny pre mamičky, ktoré prichádzajú z iného oddelenia – čo som bola prvý týždeň ja, lebo ma ešte neprepustili z gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia. A iné návštevné hodiny sú pre mamičky, ktoré sú už prijaté na oddelenie ako sprievod detí.

Boli dni, keď som sa k deťom nevedela dostať ani počas jedných, ani počas druhých návštevných hodín. Vždy mi bolo povedané, že mám prísť na tie opačné hodiny…

JIS-ka nie je holubník, to mi je jasné, ale keď vás vrátia od dverí v čase nimi stanovených návštevných hodín bez zjavnej príčiny (rozumej – neprebieha vizita, vyšetrenia, ani príjem iného predčasne narodeného dieťaťa) je ťažké preglgnúť, že dnes deti neuvidíte ani na tých krátkych 5 minút.

Posúvam vám preto radu, ktorú som sama dostala a skvele fungovala:

Jednoducho som prišla ráno k sestričkám, oznámila im, že dnes chcem prísť k inkubátorom. Nech mi povedia kedy presne môžem prísť, tak aby im to vyhovovalo. A to už im bolo blbé povedať, že nemôžem…takže chtiac-nechtiac ma tam museli strpieť.

Netreba sa nechať odradiť a za svoje práva a deti sa nebáť bojovať. A dá sa to aj slušne.

Všetko je ale o ľuďoch, tým som si už absolútne istá. Pretože, čo pri jednej sestričke nebolo možné pri druhej bolo úplne prirodzené. Osobitne chcem preto vyzdvihnúť jednu doktorku a jednu sestričku, ktoré boli nesmierne ľudské, milé, ochotné, všetko mi vysvetlili a veľmi im za to ďakujem. Vždy, keď si na nich spomeniem poprajem im v duchu to najlepšie.  Keď náhodou toto čítajú dúfam, že vedia, že je to o nich.

 

Klokankovanie Maxíka som si musela doslova vybojovať. Max mal iné sestričky a prvý krát (aj jediný) mi ho dovolili klokankovať až na 7 deň.

 

 

No a mám niečo aj z „EZO“ súdka. Ja proste verím na veci medzi nebom a Zemou…

A som presvedčená, že novorodenci, a predčasní zvlášť, ešte stále dosť fungujú „mimo“ tela, povedzme, že stále vo forme duše a dokážu vnímať aj inú komunikáciu ako len naše slová a dotyky.

Preto som bola s mojimi deťmi v neustálom kontakte v myšlienkach. Okolo JIS-ky som prešla denne 14-krát. Zakaždým som sa za dverami zastavila, v predstavách som prešla cestu k ich inkubátorom, hladila ich a hovorila im krásne slová.

Z nemocničnej izby som im po striebornej šnúrke, ktorú som imaginárne natiahla z môjho srdca do tých ich každý deň posielala porciu lásky, objatí, bozkov a radosti, že sú tu.

Pre niekoho možno smiešne, ale verte, že psychika je mocná. A môžete to brať ako cvičenie, pri ktorom sa naladíte na pozitívne vibrácie, zväzujúci strach po niekoľkých dňoch zmizne a s láskou v srdci budú tie náročné dni v nemocnici o niečo krajšie.

Za týmito dverami som stála denne 14-krát a len raz som sa cez ne dostala dnu k mojim deťom.

 

Bez dezinfekcie ani krok

Predčasne narodené deti nemajú ešte dostatočne vyvinutý imunitný systém a  akákoľvek nákaza je pre nich životne nebezpečná. Dezinfekcii rúk sa preto kládol veľký dôraz. Dezinfekčné prípravky boli na každom kroku. Pri každom vstupe do miestnosti, pri každom dieťati. Keď som sa chcela dotknúť môjho dieťaťa musela som si najprv vydenzifikovať ruky. Dezinfikovalo sa všetko a v odsavárni mlieka duplom.

Ruky som z tej dezinfekcie mala ako papier. Suché, boľavé, mala som pocit, že už sa mi nedajú nikdy dokopy. Aj „vôňa“ dezinfekcie mi spôsobovala problémy. Dýchacie cesty som cítila akoby poleptané, každý nádych ma bolel, nos som mala krvavý a trápil ma hrozný kašeľ. Až som sa bála, že ma odtiaľ kvôli tomu kašľu vyhodia, ale bolo to ozaj len z tej dezinfekcie. Už druhý deň doma nebolo po kašly ani stopy.

Mne na boľavé ruky aspoň čiastočne pomáhalo bambucké maslo, no na dýchacie problémy som riešenie nenašla. Netreba sa ale obávať, po odchode z oddelenia sa všetko vráti do normálu.

 

Odsávanie mlieka

Detičky sa na tomto oddelení kŕmia z fľaše, teda ak je to už v ich silách. Áno ani mne sa to na začiatku nepáčilo a hnevalo ma prečo ich nemôžem hneď kojiť, ale neskôr som pochopila, že by to aj tak nedokázali.

Hlavnou povinnosťou a výsadou matiek, ktoré sú tam ako sprievod svojich detí je odsávanie mlieka – 7x za deň. Začínalo sa o 5:15 ráno, pokračovalo sa celý deň každé tri hodiny a posledné odsávanie bolo o 23:15 večer. Kým som sa dostala do postele bolo po polnoci. To ranné a večerné odsávanie bol zabijak!

Jediné, čo teraz spätne ľutujem je, že som si mlieko nemrazila. Na začiatku som ho mala strašne veľa vzhľadom na miniatúrne dávky, ktoré pili moje deti. A všetko mlieko sa po 24 hodinách vylievalo.

Odsávareň materského mlieka.

 

Možnosť mrazenia môjho mlieka mi síce po nejakých 2 týždňoch ponúkli, lenže moje deti vtedy už potrebovali takmer všetko, čo som odsala. A navyše som žila v tom, že moje zvyšné  mlieko dávajú ostatným deťom na JIS-ke, tak ako som ho ponúkla. Tešila z toho, že robím dobrú vec a moje mlieko nevyjde nazmar. Šľak ma skoro trafil, keď som zistila, že ho vylievajú.

Ak sa niektorá z vás niekedy ocitne na takomto oddelení (čo nikomu neprajem, ale štatistiky nepustia) úprimne vám radím, aby ste si svoje mlieko mrazili a to aj keď nemáte dvojičky a nedostatok mlieka vám nehrozí.

Zamraziť odporúčam aspoň to prvé, kolostrové mlieko, pretože to je skutočný zázrak prírody a pre detičky (predčasne narodené duplom) je to nesmierne cenné. Keď je kolostrové mlieko prirodzene k dispozícii detičky ho vypijú veľmi málo.

Moje detičky prvé dni pili len 7ml na jednu dávku a ja som toho mlieka mala na jednu dávku cca 120ml a to 7x do dňa. Ľahko si teda viete vypočítať koľko vzácneho mlieka vyšlo nazmar.

 

Mamy na oddelení

Keďže v jednej FB skupine som natrafila na čerstvú mamičku predčasne narodeného dieťatka, ktorá sa pýtala (na FB a nie priamo nemocničného personálu), čo má robiť aké má možnosti byť pri dieťati, tak som sa rozhodla napísať aj túto pasáž.

V našom II. nemocničnom týždni som písala, aké možnosti majú matky na výber po prepustení z gynekológie (viď vyššie).

Ak sa rozhodnete byť tam ako sprievod 24/7, je nutné splniť niekoľko podmienok.

  • Spony na jazve po cisárskom reze musia byť vybraté.
  • Mama musí mať mliečko.
  • A musí byť 100% zdravá. Hneď po príchode sa berie na rozbor vzorka mlieka, výter z hrdla a výter z rekta. So zdravím sa to tam myslí naozaj vážne. Jedna mamička musela odísť hneď na druhý deň po prijatí na oddelenie pretože sa jej urobil na perách herpes, čím ohrozovala nielen svoje ale aj všetky ostatné deti. Opätovne ju prijali až po vyliečení.

Mamy tam majú k dispozícii „byt“. Jedná sa v podstate o dve klasické nemocničné izby, kde môže byť ubytovaných 8 mamičiek. K dispozícii je kuchynka, sprcha a wc.

Pobyt tam nie je o ležaní na posteli a čumení do stropu. Denný režim funguje na 3-hodinových intervaloch a v hlavnej úlohe je odsávanie mlieka. Na prvý pohľad to možno tak nevyzerá ale bolo to dosť náročné. Podotýkam, že sme tam boli ženy v šestonedelí, ktoré majú oddychovať a my sme boli od skorého rána do polnoci na nohách.

Keďže sme tam boli len ako sprievod nemali sme k dispozícii stravu a museli sme si ju zadovážiť po vlastnej osi, čo bolo dosť náročné. Hlavne teda pre našich rodinných príslušníkov, ktorý sa o to museli postarať a priniesť nám jedlo do nemocnice.

Ináč sme tam fungovali ako kamarátky, boli sme tam všetky na jednej lodi, každá so svojim trápením a obavami ale vedeli sme sa aj zasmiať a pobyt si spríjemniť. S dievčatami som stále v kontakte a ak toto čítate, tak vám posielam pozdravy.

Povinné čítanie a niečo na zlepšenie nálady.

 

 

 

Krstiny

Možno ste to tiež netušili, ale v nemocnici je možné dať dieťa pokrstiť. A keď sa Maxík úspešne vylízal z nástrahy, ktorú mu pripravilo nemocničné prostredie rozhodla som sa dať tie moje deťúrence pokrstiť už tam a nečakať až kým prídeme domov.

Stačilo zavolať nemocničnému kaplánovi, číslo je uvedené na plagátikoch a dohodnúť sa na krste. P. kaplán je veľmi ochotný a príde pokrstiť dieťa ešte v ten deň ako mu zavoláte, nanajvýš na ďalší.

Tento nemocničný krst je len taký skrátený obrad, ale je plne platný. Dieťa je potom potrebné ešte „dokrstiť“, čiže sa v kostole urobia ďalšie obrady, okrem toho povestného liatia vody na hlavičku.

A dozvedela som sa, že na novorodeneckej JIS-ke majú aj svätenú vodu a v prípade, že sa veci komplikujú, situácia s dieťaťom je kritická a rodičia si to želajú môžu sestričky dieťa „provizórne“ pokrstiť. Viem, že je to hrozná informácia, ale aj také veci sa dejú a počas môjho pobytu na tomto oddelení niekoľko detí do nebíčka naozaj odišlo.

Krstné košieľky s dvoma dátumami krstu.

 

Výber nemocnice na pôrod

Výberu nemocnice zväčša matky venujú veľký dôraz. Kritériá pre výber sa rôznia, no v prípade hroziaceho predčasného pôrodu by všetky mali ísť bokom a najdôležitejšie je porodiť v nemocnici, v ktorej je špecializované pracovisko pre predčasne narodené deti.

Ak sa schyľuje k predčasnému pôrodu, (čo samozrejme nie je možné vždy odhadnúť, no ak sa jedná o podobný prípad ako som bola ja je to dosť predvídateľné) odporúčam aj napriek dohodnutému pôrodníkovi v inej nemocnici ísť práve do tej, v ktorej špecializované pracovisko je.

Pretože dieťa po predčasnom pôrode pravdepodobne aj tak prevezú na nejaké špecializované pracovisko do inej nemocnice (hlavne v prípade extrémnej nezrelosti), no matka prvé dni určite ostane v nemocnici, v ktorej porodila. Nebude tak môcť vôbec navštíviť svoje dieťa a ani preňho odsávať materské mlieko.

Navyše prevoz je podľa mňa zbytočná komplikácia, ktorú krehký novorodenec vôbec nepotrebuje.

Toto je prenosný inkubátor, ktorým boli z operačnej sály na JIS-ku prevezené aj moje deti. Tento inkubátor si vždy prišli vyzdvihnúť aj záchranári, ktorí prevážali deti z iných nemocníc.

A ešte EKO pohľad, lebo to by som nebola ja… a zároveň najväčšie nemocničné prekvapenie

…pre mňa bolo separovanie odpadu.

Áno, v našom nemocničnom byte sa separoval odpad. Mali sme odlišné nádoby na komunálny odpad, plasty, sklo a dokonca aj na bio odpad! Toto som naozaj nečakala ani v najbujnejších predstavách a veľmi ma to potešilo.

Veko nádoby na biologicky rozložiteľný odpad v našom nemocničnom „byte“.

 

O to viac ma zaujímalo prečo sa neseparuje nemocničný plastový odpad, veď toho sa tam každý deň vyhodí celá hromada.  A zažila som ďalšie prekvapenie, pretože sa separoval, teda len striekačky, ale takmer nikto to nerobil. Separovať len striekačky sa možno zdá zanedbateľné, preto to sestričky nerobili. No keď som si spočítala, že len moje dve deti použijú denne 16 striekačiek a to iba na kŕmenie, je jasné, že zmysel to má.

Takže vždy je to o ľuďoch a ich ochote. A triediť odpad za účelom jeho recyklácie je to najmenej, čo môžeme z eko hľadiska urobiť. Ale má to zmysel, aj v nemocnici.

 

 

Lucia Koukolová

Ukazujem ľudom cestu k modernému EKO životnému štýlu, ktorý je jednoduchý a príjemný a vďaka ktorému si budete aj vy užívať pevnejšie zdravie, plnšiu peňaženku a skvelý pocit, že robíte veľké veci pre našu krásnu planétu.

Napísala som pre vás dva e-Booky na eko tému - 5+1 krokov k EKO životnému štýlu a Zero waste, v ktorých nájdete jednoduché tipy nielen pre začiatočníkov.

A keďže cestovanie považujem za tú najlepšiu vec, ktorá sa dá kúpiť za peniaze, jeden cestovateľský príbeh som spísala do e-Booku s názvom Poďte so mnou do Dubaja.

Eko aj travel články sa striedajú na mojom blogu Lovely Planet a inšpiráciu z nich môžete načerpať aj vy.

Pripojte sa k eko nadšencom aj na Facebooku a dajte like facebook stránke Lovely Planet.

Viac o mne si môžete prečítať tu>>>

Komentáre

  • eBook 5+1 krokov k EKO životnému štýlu

  • sidebar_2

  • Pridajte sa na Facebooku

  • Sledujte na INSTAGRAME

  • Rubriky

  • Najnovšie články